Poviem vám tajomstvo ! – ale nebude to o hokeji.

Autor: Ľuboš Šimún | 20.2.2020 o 20:38 | (upravené 28.2.2020 o 0:34) Karma článku: 4,08 | Prečítané:  1143x

Prečo je hokej tým najlepším liekom na slovenskú politiku a prečo zúri "1.občianska vojna na Slovensku" od jej vzniku.

Udalosti posledných dní, ba doslova posledný hodín nabrali taký spád, že sa nedá inak, len napísať.

Budem v tomto blogu veľmi, veľmi osobný a nenechám tu na nikom ani nitku suchú. Lebo mám už toho dosť. Lebo som človek, ktorý chce, aby si na Slovensku každý poctivý človek, ktorý má o to záujem, mohol postaviť dom, zasadiť strom, splodiť deti a žiť do konca svojich dní spokojným životom. Lebo som neprišiel na tento svet, aby som sa nechal manipulovať, okrádať a zbedačovať hajzlami, gaunermi, analfabetmi, hlupákmi a egocentrikmi. Lebo som sa narodil v prekrásnej krajine, ktorá ponúka to najkrajšie a najlepšie, čo môže Zem ponúknuť živočíšnemu druhu, akým je homo sapiens. Lebo som sa narodil na Slovensku, ktoré je krajinou, kde štátotvorným národom sú Slováci. Tí Slováci, ktorí v dávnych dobách bojovali za cudzích kráľov v cudzích kráľovstvách. Tí Slováci, ktorých 1000 rokov zotročovali a takmer odnárodnili predkovia Maďarov. Tí Slováci, ktorými pohŕdal Karl Marx. Tí Slováci, ktorých chcel zotročiť Hitler a jeho fašistická banda, ktorými pohŕdal Beneš, a ktorými pohŕdajú niektorí dnešní slovenský „intelektuáli“. Ale súčasne tí Slováci, ktorí to všetko prežili a ktorých najväčším nepriateľom vždy bola ich vlastná komunita, ich vlastné spory a závisť medzi sebou.

 

Ale poďme pekne po poriadku.

 

Žijeme v turbulentnom predvolebnom období, aké sme na Slovensku nezažili za posledných 20 rokov. Nerád, ale prirovnávam to k vojne. Pôvodne som myslel, že bude pasovať prirovnanie k 2. svetovej. Veď je to čiastočne boj demokracie s fašizmom. Ale nebola by to pravda. Táto vojna si zaslúži označenie ako 1.občianska vojna na území Slovenska od jej vzniku. Silné slová ? Možno pre niekoho áno. Pre mňa však nie. Zatiaľ nerinčia chvalabohu zbrane a obetí je iba málo. A pevne verím, že pri tom aj ostane. Niekedy však slová a činy niektorých ľudí bolia iných ako bodnutie dýkou, ako zásah 9mm projektilom, ako útok bojovým plynom. Zasiahnutý sa zvíja v bolestiach, krváca a čaká na svoju smrť, dusí sa a lapá po dychu. A pritom nevie, čím sa previnil, čo nesprávne urobil. A v tých krušných chvíľach sa pýta prečo. Prečo práve ja a prečo práve teraz ?

 

Všetko má svoj začiatok. A tak ho má aj súčasná situácia, súčasný stav slovenskej spoločnosti. Od roku 1989 ubehlo 30 rokov. Vynechám obdobie Mečiara i Dzurindu, ktorý dehonestovali úrad predsedu vlády tak, ako sa len dalo a nezaslúžia si, aby sa o nich vôbec ešte niekde niečo písalo. Zameriam sa na posledných 12 rokov vlády Smeru-sociálnej demokracie, ktorej skutočný a pravdivý názov by mal byť skôr Smer-asociálna partokracia.

 

Najskôr sa treba v krátkosti opýtať, kto je vlastne zodpovedný za ten vzostup Róberta Fica a ľudí okolo neho ? Komu môžeme poďakovať za jeho 40+% výsledok vo voľbách a nástup k moci a bezohľadného kradnutia, ktorého korunováciou bola vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Je to Róbert Fico ? Prosím, porozmýšľajte. Len na pár sekúnd. Ďakujem. A teraz, prosím čítajte ďalej.

 

Opakujem teda, je to Róbert Fico ? Nie. Čo ako kruté a ako smutné to je, nie je to on. Sú to občania, sú to voliči. A je to tá časť politikov, ktorí v honbe za svojou slávou, peniazmi a mocou podrezali žili vláde Ivety Radičovej. Vláde, ktorá bola od svojho počiatku odsúdená na zánik, len nikto v čase jej vzniku presne nevedel kedy a kto sa o to postará. Ale o tom neskôr. Po tom, čo sa Titanic potopil a v záchranných člnoch ostala len tretina preživších, nevidelo obyvateľstvo na súši inú možnosť, len zveriť do rúk riadenie štátu človeku, ktorý nemal nikdy skutočnú moc v rukách. Ktorý takmer nikdy nič nepokazil, lebo nemal príležitosť, ktorý bol mladý a plný elánu, ktorý dokázal svojimi prázdnymi sľubmi oblbnúť všetkých, ktorí ostali na okraji záujmu, tých ktorí boli potomkami sľubovačov dvojnásobných platov a bohatého kapitalizmu. A tak vyhral na smetisku kohút s najkrajším a najsilnejším hlasom. A zobral si všetko, čo sa vziať dalo. Lebo keď Smer-asociálna partokracia niečo robí, tak to robí vo veľkom štýle bez ohľadu na obete a straty. Tých káuz je toľko, tých ukradnutých miliárd je toľko, tých stratených životov je toľko, že by to bolo na osobitný blog, Ale to nie je mojím cieľom. Všetci vieme, že Smer-asociálna partokracia politicky skončil. A nebyť migrácie a sociálnych balíčkov, tak by sa ani nedostal do parlamentu. Trvalo to síce 12 rokov, ale konečne prišiel pád, ktorý bude krutý, ale maximálne spravodlivý a neskutočne potrebný pre blaho ďalších generácií.

 

Takže jedno zlo z našich životov sa podarilo odstrániť. Nie však vďaka snahám a „práci“ tzv. „demokratickej opozície“ (až na pár svetlých výnimiek) , ale práve napriek tomu. Pretože keby neboli niektorí funkcionári a chlebodarcovia tejto mafiánskej organizácie taký nenažratí, boli by na svojich postoch aj po týchto voľbách. Ale vďaka bohu, že aj sebadeštrukcia ostane len deštrukciou a vedie k pádu a rozpadu. Presne tak, ako to určite bude v prípade jednej zelenej strany, ktorej niektorí vrcholní predstavitelia nie sú historici a nevedia sa vyjadriť ku kľúčovým udalostiam v dejinách. Táto strana, ktorej predseda dnes jazdí po Slovensku na kamióne a hrdo predstavuje svoju kandidátku je dieťaťom slovenskej impotentnej opozície a nenažranej koalície. Dieťaťom dvoch rodičov, ktorí sa starali viac o cudzie deti od susedov, než o to svoje. A tak sa stalo to, čo muselo prísť. Stalo sa to, z čoho sú teraz obaja rodičia v šoku. Dieťa vyrástlo na dospelého muža, ktorý búcha po stole, požaduje pozornosť a robí výtržnosti a vylomeniny. Lebo ho rodičia trestuhodne zanedbali, lebo sa mu nevenovali. Výsledkom práce našich „štandardných“ politikov je nárast tejto strany, ktorá získala voličov tam, kde iní nehľadali, kde iní nemali záujem loviť. Lebo im to nebolo po chuti, lebo to bolo pod „úroveň“. A tak tu máme dnes stranu, ktorá má svojho vodcu, má svojho šéfa propagandy, svojho „dobrého“ zástupcu v Bruseli a svoj koráb neohrozene kormidluje do prístavu s názvom Národná rada Slovenskej republiky. A teší sa na to, ako si posedí v poslaneckých laviciach a bude rozhodovať o ničom. Lebo vodca a jeho najbližšie okolie nemajú chuť vládnuť. To by bol ich koniec. Ich cieľom je parlament, pár miliónov na „činnosť“ a tučná výplata. Všetko ostatné je vedľajšie. Načo sa zaťažovať s niečím takým, ako je zodpovednosť. Tú radi prenechajú ostatným.

 

A aby som šiel po poriadku, ukončím túto biedu a psotu síl, ktoré sa hrajú na národné a kresťanské stranou, ktorej predstavitelia opakovane a bez hanby znásilňovali a znásilňujú jej názov, históriu a jej prvých predstaviteľov akými boli Viliam-Paulíny Thót, Svetozár Hurban Vajanský, Vavro Šrobár, či Andrej Hlinka. Práve posledne menovaný sa určite obracia v hrobe, keď tam niekde zhora, na večnom odpočinku musí hľadieť, ako jeho menovec zosmiešňuje a dehonestuje prácu celých generácií bojovníkov za slovenskú štátnosť. A kozmetika v podobe niekoľkých opatrení na pomoc bežným občanom a občanom-podnikateľom je len slabou náplasťou za to, čomu všetkému táto kedysi hrdá a národná strana asistovala. Áno. Táto strana má právo. Má právo mlčať, má právo si obliecť oblek a odísť so sklonenou hlavou a s hanbou, že predala svojich priaznivcov, že predala Slovákov, ich deti a deti ich detí za judášsky groš. Za prospech jednotlivcov, za ľahké ženy a rýchle autá, za pár zlatých mincí a pocit dôležitosti hovna v tráve.

 

Toto všetko nepatrí do slovenskej politiky, rovnako ako niečo, čo spomeniem na konci tohto, uznávam, že dlhého a náročného blogu. Ale verím, že som váženého čitateľa a voliča zatiaľ príliš neunavil, pretože tá najlepšia a najzaujímavejšia časť je ešte len pred nami.

 

Sedím tu v izbe, sám, na ubytovni v cudzokrajnom meste a snažím sa pochopiť, čo sa to vlastne v posledných dňoch, či hodinách deje v mojej domovine. A najmä, ako kandidát-nečlen za Demokratickú stranu, čo sa to deje v jej vnútri a čo sa to deje na strane samozvanej „demokratickej opozície“. Je to dôsledok globálneho otepľovania či nedostatku čerstvého vzduchu (príďte do Ružomberka, pochopíte) ? Alebo je to dôsledok niečoho, čo je tu prítomné už celé roky, ale nikto si to nechce z týchto vážených dám a pánov priznať a volič, nemajúc informácie o tom ani netuší ? Alebo snáď ani radšej tušiť ani nechce ?

 

Že o čom „točím“ ?

 

Zdradcovia, hajzli, korupčníci, svine, zapredanci. Kto ? No predsa poslanci v parlamente za Demokratickú stranu. Kto iný. Odídenci. Bývalí členovia SaS. Tá pliaga našich dní. Tá banda, ktorá si nezaslúži, aby dýchali spoločný vzduch s nami ostatnými … Hmmmm. Tak je ?

Alebo je pravda niekde inde ? Neviem. Nemám kryštáľovú guľu, nevidím nikomu do hlavy, ani sa mi nesníva budúcnosť. Pozerám sa však na fakty. Lebo keď mi horí dom, idem najskôr vypnúť plyn, potom zachránim všetko živé a až potom začnem hasiť. A to chce čas. Čas, ktorý týmto poslancom a tejto strane nikto nedal a nikdy dať nechcel. Dokonca ani vlastný členovia a sympatizanti, čo je tragédia o to väčšia. Prečo je to tak ? Prečo ktosi začal hasiť a nevypol plyn, nepresvedčil sa, či je niekto v plameňoch a hneď spustil vodné delá bez ohľadu na následky a obete ?

 

Vráťme sa do minulosti, nedávnej, pár mesiacov dozadu a skúsme si to prejsť. Vypnúť plyn.

Kto dnes prosperuje najviac z politickej situácie na strane opozície ? Usmievate sa ? Ja nie. Prečo ? Lebo to vieme všetci, ale nie všetci sa na to pozeráme rovnakými očami. Dlhé týždne som nechápal a nerozumel som tomu, čo robí líder hnutia OľaNo. Hádky, škriepky, osočovanie, vymedzovanie, prerušované spájaním a nespájaním, nechcenou pomocou a prichýlením nechcených. Čo bol cieľ ? Čo bol zámer ? Zbláznil sa ? Nie. Nezbláznil. My sme sa zbláznili. Presnejšie tí, ktorí tejto marketingovej stratégií naleteli ako včely na med. Zrodil sa Mesiáš. Ten jediný a jedinečný, ten najspravodlivejší medzi spravodlivými. Ten, ktorý urobí poriadok. Veď predsa to všetci chceme. Čo na tom, že vie, ako obísť systém, aby si pomohol v podnikaní ? Čo na tom, že sa stretol na niekoľko hodín s mafiánom Kočnerom ? Čo na tom, že jeho strana nebyť zmeny zákona strčí svojich členov do osobného auta ? Čo na tom, že najskôr na svojich možných budúcich koaličných partneroch nenechá nitku suchú a vzápätí im podá ruku ? Čo na tom, že mu poslanci odchádzajú z klubu a kašlú na neho? Čo na tom, že ľudí z Demokratickej strany odkopol len preto, že dal slovo inému lídrovi, ktorý túži po pomste a odplate ? Čo na tom, že ľuďom spraví referendum o tom, či je biela bielou a čierna čiernou ? Hlavne, že ON to vyrieši. Lebo ON. Lebo kto ? Kult osobnosti sa vinie celou históriou ľudstva a nikdy to neprinieslo nič dobré. Kde sa berie tá istota časti voličov, že tento kult bude iný ? Neviem. Ale držím nám palce, aby sme tomu všetci neprepadli a dali prednosť zdravému a chutnému jedlu pred politickou gebuzinou.

 

O príchuti tejto gebizuny by vedel rozprávať aj staviteľ múrov, ktorému chcel Mesiáš tak pomáhať, až mu z nej prišlo zle a zrejme aj pod jej vplyvom podpísal bianko šek ľuďom, s ktorými má spoločné akurát to, že nemá rád červenú ani hnedú a nie je v parlamente.

Apropó, kult osobnosti. Kto je teda ten líder „demokratickej opozície“ ? Náš exprezident ? Vážený to podnikateľ z Popradu, ktorý nikoho nepozná, nikoho nikdy nevidel, nevie, čo podpisuje, každému dôveruje, stretáva sa výlučne s čestnými ľuďmi, kupuje vždy všetko bez znalosti veci a v dobrej viere ? Človek, ktorý vybudoval úspešnú firmu, ktorý pomáha chudobným, a ktorý súčasne vyhadzuje ľudí na ulicu, nedokáže si zaplatiť pri svojich príjmoch perfektného účtovníka a figuruje v tisícoch exekúcií po celom Slovensku ? Tak sme mu verili, tak sme mu dôverovali a dali sme mu hlas, keď kandidoval za prezidenta. A dostali sme, čo sme si asi zaslúžili. Prázdne reči, prázdne gestá, turistiku za rodinou a nacvičené úsmevy pred kamerami.

Alebo je to pán predseda progresívnych občanov ? Zľahčujúci účinky drog a urážajúci tých, pri ktorých práci by si zrejme musel prenajať ochranku na svoj majetok, lebo tí hajzli roboši by ho určite opäť okradli, ak by chcel náhodou prerábať niečo vo svojom byte ? Nie, nie. Určite to bude ten pán, ten „nový“ politik, ktorý nemá ani tušenia, čo robil istý pán Kaník ako minister a aké zákony sa prijímali v tom čase v parlamente. Veď on bol len jeho pravá ruka. A že kauza Gorila už bola dávno známa ? No a čo ? Snáď si nemyslíte, že odídem z funkcie. Ste sa s koňom zrazili ? Ja predsa zachraňujem pre občanov, čo sa dá. Spolu s ostatnými bratmi v SDKÚ. Hmmm.

Tak to potom bude určite slobodný a spravodlivý kuchár. Ten kuchár, ktorý svojho času úspešne prevaril polievku, ktorú sa pokúšala uvariť z biednych surovín Iveta Radičová a rozprestrel tak Ficovi červený koberec na úrad vlády. Ten kuchár, ktorého ego a pýcha veľkosti nekonečného vesmíru úspešne prevalcovala všetku jeho činnosť pre Slovenskú republiku v čase, keď pôsobil v Európskom parlamente. Určite. Veď on sa stretol s Kočnerom, „hviezdou podnikateľského sveta“ a zločincom najhrubšieho zrna LEN 13x. A riešil LEN voľbu generálneho prokurátora, či LEN výmenu predsedníčky vlády. Také taľafatky. Kto by si už spomenul na „zlatý padák“, či zvláštne kšefty s pozemkami ? Veď to už bolo dávno. Škoda reči. Smeráci si predsa dožičili oveľa, oveľa viac. Nie je klamár ako klamár. Niektorí sú „lepší“ klamári. A sú tí „naši“. A takým sa predsa odpúšťa. Veď oni to už neurobia. Určite ? Starého psa novým kúskom nenaučíš.

A týchto psov nenaučíš ani to, že keď je svorka v ohrození a vodca svorky už nezvláda vedenie, je potrebné uvoľniť cestu mladej a nepoškvrnenej sile. Ale to asi platí len v prírode. A keďže človek sa spomedzi iných živočíchov vymyká, lebo má tú smolu, že má dokonalejší mozog, prírodné zákony na neho nielen, že neplatia, on ich zubami nechtami ignoruje a snaží sa udržať svoj status za každú cenu. Aj za cenu rozbitia vlastnej strany a straty dôvery voličov.

 

A tým sa dostávam k aktuálnej situácií v našom ctenom parlamente. Ak ste vydržali čítať až doteraz, verím, že vás moje riadky zaujali a ešte to chvíľu so mnou vydržíte. Pretože je načase pozrieť sa do vlastných radov a zodpovedať si na pár otázok, ktoré nás mnohých držia v napätí. A tých, ktorý sme na kandidátke Demokratickej strany to dostáva do viac než nezávideniahodnej situácie.

 

Je doslova pár dní pred voľbami a my sa dozvedáme, spolu s celou verejnosťou, že poslanci NRSR za Demokratickú stranu, ktorým kuchár ukázal dvere, lebo si dovolili mu protirečiť a mať svoj názor na závadových ľudí, urobili niečo, z čoho je v šoku celá politická scéna. Strana, s ktorou až na Mesiáša nechcel rokovať NIKTO, strana, ktorá bola permanentne ignorovaná médiami, vysmievaná a podceňovaná pre nízke preferencie, si dovolila nerobiť nikomu podrž tašku a rozhodla pre terapiu šokom. Až takým šokom, že to šokovalo aj jej vlastných členov a jej predsedu. Oni si dovolili prísť do práce !!! Viete čo to je ??? Ako mohli ? Prečo ? Sú normálni ? Zradcovia, korupčníci, hajzli. To sa predsa nerobí. Chodiť do práce. A čo viac, oni si myslia, že treba dať dôchodcom 13. dôchodok ! Tak to už fakt prehnali ! Zbláznili sa ? Áno. So 14. dôchodkom. To bol zbytočný krok. V obraze našej spoločnosti určite. Nie v pointe a cieli. Ale čo už tam po pointe, čo už tam po cieli. Koho to zaujíma ? Voličov zrejme nie. Teda určite nie tých, ktorí chcú spravodlivosť, dôstojný život pre každého a spoločnosť, kde demokracia nie je len handra, do ktorej si umyjem špinavé paprče a už som čistý ako ľalia. Pokladám za chybu, že tento zásadný a šokujúci ťah nebol konzultovaný vo vedení strany so všetkými členmi. Určite by sa našlo riešenie, ako to lepšie odkomunikovať s verejnosťou. To sa nemalo stať, ale kto vedel, že ?

 

Vložený text: napísaný v nadväznosti na udalosti, ktoré sa odohrali v čase písania tohto blogu.

Demokratická strana má svoje orgány a členov, má svojich kandidátov v nadchádzajúcich voľbách. A tí sa rozhodli rôznym spôsobom reagovať na udalosti, ktoré sa práve odohrávajú v tejto strane. Právo zúčastniť sa volieb má každý jeden kandidát, ktorý splnil zákonom požadované podmienky a pokiaľ o tom predsedníctvo nerozhodne inak, nikto nemá právo mu toto právo upierať, nech sú jeho úmysly akokoľvek ušľachtilé, či naopak.

Vložený text 2, napísaný 22.2.2020 večer.

Demokratická strana pokračuje v predvolebnom boji a predsedníctvo strany stojí jednohlasne za všetkými jej poslancami, ktorý pracujú v NRSR. Útok tých, čo si neželajú jej existenciu bol nateraz zažehnaný. No vojna ešte podľa všetkého neskončila, lebo snahy tých, ktorí bažia po peniazoch a moci neustávajú a svojich špinavých mecenášov v pozadí budú musieť vyplatiť.

Na druhej strane zbytočné harakiri niektorých členov a môjho priateľa, výborného ekológa a odborníka, ktorý zasadol pred rokom do vedenia Demokratickej strany celú situáciu vyhrotili do stavu, ktorú by som prirovnal k záchrane hrdzavého 60 ročného Tatraplánu nájdeného niekde v starej stodole. Je to možné, ale nebude to ľahká úloha. Predovšetkým nebude ľahké presvedčiť mechanikov-voličov, aby tej záchrane veterána, ktorý chce a dokáže SLÚŽIŤ ešte dlhé roky, dali ešte šancu. Lebo ten veterán za to stojí. Je to poctivá práca, žiadne zbytočnosti a pozlátko. Je to poctivé a pevné železo, spoľahlivý jednoduchý motor a má síce nemoderné, ale pohodlné sedačky. Nie je to tá „nová“ technika, plná „elektroniky“. Videli sme predsa tú „novú“ techniku v akcií. Tú „úžasnú“ blokádu rečníckeho pultíka ako by šlo o bitku o Stalingrad, videli sme trápne selfie trápnych poslancov, ktorí si slovami jednej mladej záchrankyne zdravotníctva a poslankyne „zaslúžia viac“, lebo majú strááášne ťažkú prácu. Áno. Videli sme. V spacáku.

 

Videli sme v parlamente srdcervúce prejavy tých „obyčajných ľudí“, ktorí schôdzu nechceli. A ktorí zabudli na to, vďaka komu existuje film Sviňa, ktorý trhá rekordy a srdcia divákov, vďaka komu prestalo zneužívanie a znásilňovanie detí v štátnom zariadení, vďaka komu sedí Bašternák, či Kočner v base a vďaka komu si opäť môžu krátko pred voľbami urobiť kampaň pred kamerami zadarmo. Počúvame „rodinu“ , ktorá si tiež musí kopnúť do „odídencov“ , aby nevytŕčala v rade, ale ktorá s radosťou bude hlasovať za 13. dôchodok, lebo to majú v programe. Nie systémové kroky. To je práca navyše. 13. dôchodok ! To je predsa in. Na tom sa dá niečo vytĺcť. Počujeme kuloárne bedákanie koaličných poslancov, že predvolebný ťah nevyšiel a žiadne blokovanie parlamentu sa nedialo. A oni chudáci musia rokovať. Musia sedieť v tých poondiatych laviciach a počúvať o svojich rozkrádačkách znovu a znovu a nemôžu nič urobiť. Nemôžu odísť, nemôžu zdupkať, lebo prídu aj o to posledné percento voličov, ktoré im ešte zostalo. A finálna kampaň je v prdeli. Čo teraz k...a ?

 

Čo teraz ? Nič. Parlament zasadá a treba rokovať. Vďaka Demokratickej strane. Napriek nevôli ostatných, čo si „demokraciu“ chcú prisvojiť. Ktorí ju chcú hrubo znásilňovať ako Sviňa. Ja neprispievam poslancom, ich asistentom a členom vlády na ich platy preto, aby prdeli do vankúšov v teple svojich častokrát honosných obydlí. Ja chcem od nich to, čo chcú oni odo mňa. Poctivú a dobre vykonanú prácu. Nič viac a nič menej. A že sa to vám nepáči dámy a páni ? Tak nekandidujte za poslancov. Ja by som si za tých 5000 € a myslím, že drvivá väčšina občanov, zodral od roboty pre túto republiku ruky po zápästia a nohy po kolená. Lebo som Slovák a túto krajinu a jej ľudí milujem. Ak Vás to tam nebaví, tak stiahnite svoju kandidátku a neotravujte vzduch. A nechajte bojovať o priazeň voličov a o miesta v parlamente tých, ktorí chcú pracovať a SLÚŽIŤ občanom, nie im vládnuť, však pán exprezident ?

 

Na začiatku tohto blogu som písal o Slovákoch a ich neuveriteľnej schopnosti závidieť si aj chorobu a hádať sa aj o steblo trávy na susedovom pozemku. Pozor na to ! Aby vám/nám, to steblo trávy neprišlo príliš draho. Pretože kde sa dvaja bijú, tretí zvíťazí. Na čo narážam ? Kto si ešte pamätá na opitého Jána Slotu a jeho legendárne „na tankoch na Budapešť“ ? Všetci nad 40 určite áno. A je to minulosť. Teda bola. Že ako to myslím ? Veď už nič také nikto nehovorí, je kľud a žijeme tu v pokoji a mieri. Skutočne? S hrôzou pozorujem výroky niektorých predstaviteľov strán zastupujúcich maďarskú menšinu na Slovensku a nestačím sa diviť. Kde to žijeme preboha ? Haló !!! Páni s MKS a Mostu-Híd. Žijete v Slovenskej republike. Žijete v krajine, ktorá svojím občanom bez rozdielu národnosti či vyznania umožňuje rozvoj a uchovávanie svojho jazyka, kultúry a zvykov. Zachovanie svojej identity a hrdosti na svoj pôvod. Čo majú znamenať tie reči o úradnom jazyku, autonómií, „inom“ ponímaní hraníc od vstupu SR do EÚ, simultánny preklad v diskusiách ? Vám nestačili rozbroje a napätie v 90-tych rokoch. O čo vám ide ? Lebo o záujmy maďarskej menšiny určite nie. Ctím si Maďara, Róma, Vietnamca, Rusína, Nemca, či Ukrajinca rovnako, ako čierneho, žltého, oranžového, či modrého, lesbu, či gaya, chudého, či tučného. Mám priateľov a známych skoro medzi všetkými menovanými. A to je fajn. Pokiaľ je to poctivý a čestný človek a váži si ostatných rovnako, ako sa to snažím robiť ja. Ale toto je Slovenská republika. Štátotvorným národom sú Slováci a je minimálne nevhodné ak nie priamo urážlivé, akým spôsobom opäť sypete soľ do starých rán a nedáte ľuďom pokojne žiť. Maďari aj Slováci si v minulosti už vytrpeli dosť a je krajne nezodpovedné z vašej strany, aby ste tu oživovali minulosť a históriu, ktorá si vyžiadala nielen veľa citových rán, ale doslova ľudských životov. Som presvedčený, že volič maďarskej národnosti si dokáže vybrať spomedzi kandidujúcich strán aj také, ktoré budú prihliadať na ich názory a žiadosti bez potreby oháňať sa maďarstvom a krajným nacionalizmom.

 

Čo na záver? Ak ste dočítali až sem, prišli ste určite k jednému záveru. Nie som pani prezidentka. Ja si svoje blogy píšem sám. Rád s ľuďmi diskutujem a rád si nechám poradiť. Ale som tiež len človek a ak platí slovenská ústava a Dohovor o základných ľudských právach, tak mám právo vyjadriť svoj názor a postoj vždy, keď mám pocit, že je demokracia a naša štátnosť ohrozená. Preto tento blog, preto tento apel, táto prosba k voličom.

 

Choďte voliť a voľte tak, ako vám káže vaše presvedčenie a vaše srdce. Voľte v tom duchu, ako Vás vychovávali vaši rodičia a starí rodičia. Ale pamätajte zároveň na vaše deti a deti ich detí. Lebo ak tá voľba nebude správna, budete spoluzodpovední za to, že ich život nebude taký, aký chcete, aby bol. Úspešný a pokojný, v úspešnej a pokojnej krajine.

 

Vidíme sa spolu 29.februára pri volebnej urne. Pevne verím, že to nebude pohrebná urna určená pre DEMOKRACIU.

P.S.1.: Ach áno. To tajomstvo. Skoro som zabudol. Používajte vlastný rozum a používajte ho na to, na čo bol stvorený. Na uvažovanie. Lebo to jedna z tých mála vecí, ktoré Vám nikto nemôže vziať.

P.S.2.: Prečo je hokej tým najlepším liekom na slovenskú politiku a prečo by sme do hokeja mali dávať viacej peňazí ? Pretože je to jediný šport, ktorý raz do roka zjednotí celú krajinu, zjednotí ľudí pred obrazovkami televízorov, mobilov či tabletov v spoločnom cieli. Vyhrať. Pretože si to zaslúžime, pretože na to máme, pretože sme v tom dobrí. Malí počtom, ale veľkí srdciami. Tak dajme do toho hokeja viac, nech je tá jednota častejšia a silnejšia, ako v časoch, keď Peter Šťastný spolu s mladým, ale zapáleným Mirom Šatanom vytiahli Slovensko medzi elitu. A urobili to pre nás, pre tých 5 miliónov trénerov a fanúšikov. Pre ich radosť a pre to, aby mali byť na čo hrdí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?