Do prelomových parlamentných volieb ostávajú už len dva týždne. Z každej strany sa na nás valí politická reklama, celá krajina je oblepená usmievavými tvárami, sledovanosť politických debát je rádovo vyššia než v medzivolebnom období. Vďaka internetu a sociálnym sieťam sa informácie šíria oveľa rýchlejšie a spolu s nimi aj emócie. Každý si môže povedať, čo chce, každý si môže zdieľať na svojom profile v niektorej zo sietí to, čo uzná za vhodné. A samozrejme, že sa s tým ruka v ruke „vezie“ aj potreba ľudí vyjadrovať sa k veciam, ktoré iný zdieľajú, či komentujú. A keďže vďaka týmto digitálnym sieťam, akými sú Twitter, či Facebook sa sloboda myslenia a vyznania dostala na úplnú inú úroveň, než to bolo v dobách pred ich existenciou, je treba sa trochu nad tým zamyslieť. Zamyslieť, a spýtať sa : „ Je sloboda myslenia a vyznania požehnaním, alebo je to niečo, čo v nás prebúdza najnižšie pudy ?“
Asi najpoužívanejším slovom, ktoré sa dnes v súvislosti so slobodou myslenia a vyznania používa, je slovo demokracia. K tomuto dnes až „zázračnému“ slovu sa hlásia snáď úplne všetci. Od krajnej pravice, po krajnú ľavicu. Všetky svoje činy, všetky svoje zámery, všetky svoje názory vyjadrujú všetci v mene demokracie. Ale čo je to vlastne tá demokracia ?
Podľa wikipédie je to, citujem“ : politický systém alebo zriadenie, v ktorom je zdroj štátnej moci ľud, ďalej forma rozhodovania, ktorá predpokladá určitú rovnosť medzi hlasujúcimi, podriadenie sa menšiny väčšine, či spoločenská, sociálna a politická rovnoprávnosť.
V súčasnom ponímaní k nej však určite patrí aj právo na názor a právo nebyť za svoj názor prenasledovaný, odsudzovaný, dehonestovaný, či iným spôsobom zosmiešňovaný. Platí to však aj v skutočnosti ? Je naozaj diskusia medzi najvyššími predstaviteľmi štátu v rámci vyššie napísaného ? A pokiaľ sa bavíme o rovnoprávnosti medzi občanmi, riadia sa princípmi demokracie aj tí, ktorí reagujú a diskutujú na sociálnych sieťach ? Odpoveď je jasná. Veľmi často nie.
Nielenže sme sa ako občania demokracií stále nepriblížili, my sa jej zdá sa dokonca opäť vzďaľujeme. Ako to myslím ? Veď zo všetkých strán sme presviedčaný o tom, že konečne prichádza zlom, prichádza zmena, noví ľudia, noví poriadok. Skutočne ?
Keď čítam komentáre ĽUDÍ na statusy iných ĽUDÍ, tak sa neprestávam diviť, kam sa táto spoločnosť po 30-tich dostala a čo s ľuďmi spravila sloboda, na ktorú neboli a mnohí stále ešte nie sú vôbec pripravení. A prichádzajúce parlamentné voľby túto nepripravenosť odhaľujú v plnej nahote.
Nemá zmysel komentovať politické špičky a ich chovanie. Nechutný cirkus, kde kto viac kričí, ten viac berie, sa dostal na takú úroveň, že je to už na diagnózu a pobyt na oddelení pre duševne chorých. Zarážajúce na tom je, že to zaberá a stáva sa to normou, ktorou sa nechávajú strhnúť masy. Dostali sme sa do fázy, kedy sa doslova hádajú rodiny, či priatelia medzi sebou. Kamarát, s ktorým ste inak predtým dobre vychádzali, má zrazu potrebu sa vyjadrovať k vašim statusom, k vašim súkromným názorom, k vami zdieľaným videám. Má potrebu vám verejne napísať, že ste hlupák, že tomu, či onomu nerozumiete a pritom vzápätí vás o pár dní navštíviť a tváriť sa, že je všetko ok a nič sa nestalo. Odrazu je každý politik, všetci demokrati, ale len málokto sa podľa toho aj chová. Ľudia mali vždy potrebu sa združovať a spájať do skupín podľa záujmov, či cieľov. A bolo prirodzené, tak ako napríklad pri hokeji, že sa v rámci tímu na iný tím niečo povie, niečo požartuje. Ale ostávalo to tam. Dnu. V tíme.
Dnes sa ale mnohí potrebujú vyjadrovať aj vtedy, keď by bolo lepšie mlčať. Koľko máme priateľov ? Koľko máme kamarátov a známych ? Garantujem každému, že sú medzi mini priaznivci Kotlebu, Sulíka, Matoviča, aj Harabina. Ale máme ich radi, sú to predsa naši priatelia. Prežili sme spolu niečo, máme spoločné záujmy, záľuby, naše deti (moje nie, žiaden nemám :-) ) sa spolu hrajú, oslavujeme spolu Nový rok, boli sme spolu na dovolenke, naše ženy spolu chodia nakupovať.
Preto v mene demokracie, v mene slobody slova a vyznania prosím, rešpektujme svojich priateľov a známych. Akceptujme ich názor a nesnažme sa im do toho vstupovať. Ak máme tú potrebu, radšej si zahryznime do jazyka, dajme si facku, či klepnime pravítkom po prstoch. Tá bolesť nám možno pomôže pochopiť, že podobnú bolesť, ale duševnú, pociťujú naši blízky, keď sa snažíme vstupovať im na ich názorové územie. Keď sa snažíme násilím rozbiť ich integritu, obrať ich slobodu názoru, zosmiešniť ich vyznanie. Kto sme, že sa pasujeme za rovnejších, než sú oni ?
Prosím priatelia, nerobme to. Raz možno budeme potrebovať pomoc práve od týchto ľudí, práve s týmito ľuďmi budeme zdieľať osud, práve títo ľudia budú pre nás veľmi dôležití. „Nevieš hodiny, ani dňa“. Nedovoľme, aby politika vrážala medzi nás klin nevraživosti. Lebo ten klin už možno nikdy nevyberieme a raz, keď budeme starí a obzrieme sa späť v čase, tak si uvedomíme, že to nemalo význam. Pochopíme, že sloboda myslenia a vyznania je naším požehnaním a nikto by nemal na tieto požehnania siahať, či už so zlým, alebo s dobrým úmyslom.
Ak chceme skutočnú demokraciu, akceptujme sa navzájom, smejme sa spolu, hľadajme spôsob, ako sa zhodnúť a ako spolu dobre vychádzať. Buďme láskavo kritický, slušný a plný pochopenia pre našu rodinu a priateľov. Lebo len tak sa dožijeme tej demokracie, po ktorej túžime, a ktorej toľko počúvame.
p { margin-bottom: 0.25cm; line-height: 120%; }