Fašizmus náš každodenný

Autor: Ľuboš Šimún | 24.1.2020 o 18:07 | (upravené 24.1.2020 o 19:18) Karma článku: 2,53 | Prečítané:  270x

Zodpovední politický predstavitelia prestali vnímať realitu a v honbe za dobrom a výhodami pre seba a „svojich“ ľudí zabudli na to, že nevládnu, ale slúžia. Že vo svojich funkciách nie sú preto, aby kradli.

Fašizmus náš každodenný

 

Tento blog bude viac než ťažký a závažný. Nie preto, že by môj osobný postoj ako aj postoj väčšiny ľudí k fašizmu bol otázny, nejasný či nečitateľný. Skôr ide o to, ako zhodnotiť udalosti, ktorých sme svedkami v posledných niekoľkých rokoch, ako aj v posledných týždňoch, či dokonca dňoch. Pokúsim sa o to ako obyčajný bežný človek, pozorovateľ, ktorý sa snaží vidieť v ľuďoch len to najlepšie. Nech mi je preto odpustené, ak sa niekoho dotknem, ale …

Vždy keď vidím reportáže a články v médiách či rôzne osobné statusy na sociálnych sieťach, pýtam sa sám seba, či toto je tá správna cesta, ako zavrieť ústa tým, čo nemajú v úcte milióny mŕtvych, ktoré si vyžiadala napríklad 2. svetová vojna.

A ako je vlastne možné, že z človeka, ktorý sa ešte pred dekádou obliekal do gardistickej uniformy, je dnes politik s pomaly 20% podporou obyvateľstva ?

Parafrázovaním klasika by sa dalo povedať, „Soudruzi v NDR asi někde udělali chybu“.

Takže kde sa asi stala tá povestná chyba a prečo má nemenovaná politická strana takú podporu ?

Odpoveď ťažká a jednoduchá zároveň.

Zodpovední politický predstavitelia prestali vnímať realitu a v honbe za dobrom a výhodami pre seba a „svojich“ ľudí zabudli na to, že nevládnu, ale slúžia. Že vo svojich funkciách nie sú preto, aby kradli, ale preto, aby zabezpečili prosperitu pre všetkých občanov bez rozdielu farby pleti, národnosti, vierovyznania, politického presvedčenia či pohlavia. Že zákony platia pre všetkých, a že žijeme v samostatnej Slovenskej republike a nie sme kolóniou západu ani východu.

Je nesporné, že na vzostupe popularity Kotlebovcov („K“) má najväčší podiel vládny Smer, spolu so svojimi spojencami a to nie len tými súčasnými, ale aj minulými za posledných minimálne 12 rokov. Bezbrehé rozkrádanie štátneho majetku, ovládnutie časti súdov, prokuratúry a polície, dohadzovanie postov a kšeftov spriazneným osobách a rôznym sponzorom priviedlo značnú časť voličov do stavu, že prestali veriť v spravodlivosť a ako alternatívu vidia Mariána a jeho "družinu nebojácnych bohatierov".

Pravdou však zároveň je, že ani opozičné parlamentné strany napriek tomu, že dnes, krátko pred voľbami kričia o dušu ako odsudzujú to či hento, svojou politikou neurobili takmer nič, aby sklamaným voličom ukázali alternatívu a cestu. Neustále hádky o to, kto má väčšieho, kto je krajší, lepší, kto dokáže navariť chutnejšiu kapustnicu ľudí otrávila rovnako ako banda zlodejov vo vedení štátu.

Na Slovensku nie je na vzostupe fašizmus vážení páni a dámy z bratislavskej kaviarne. Na Slovensku je na vzostupe to, čo tu malo byť na vysokej úrovni už dávno a čoho ste sa nemali báť, ale sa toho chopiť. Na vzostupe je národná hrdosť, prihlásenie sa k svojim koreňom a áno vážení, zdravý rozum. Je tu obrovský hlad po politike, ktorá pri rešpektovaní našich partnerov v EÚ, či NATO, pri rešpektovaní všetkých ľudských práv a slobôd nezabúda ani na to, že stále žijeme v Slovenskej republike. Je tu hlad po tom, aby sme svoju krátku slobodnú a samostatnú históriu dokázali nielen udržať, ale ju aj rozvíjať a nebáli sa nadviazať na prácu našich dejateľov a tých, ktorí za nás doslova položili svoje životy.

Bohužiaľ svojou neschopnosťou, hlúposťou a ignorantstvom všetci títo „bojovníci proti fašizmu“ spôsobili, že tento hlad utišuje krajná pravica, ktorá na to síce nemá žiadne morálne právo, ale ponúka to, čo všetci odvrhli ako nepotrebnú a starú hračku.

Je smutné a zároveň varujúce, že svoj spravodlivý „boj“ začali niektorí bojovať pár týždňov pred voľbami. Akoby stúpajúca popularita „K“ bola niečím, čo sa tu objavilo dnes, pred pár týždňami. Prečo to neprišlo skôr ? Prečo práve teraz a prečo práve takto ? Hanlivé transparenty, nadávky, bránenie v pohybe, cielené zvážanie účastníkov protestov sme tu už mali. Priama konfrontácia je vždy len krajným riešením a kto sa do neho púšťa veľmi riskuje. Eskaláciou napätia medzi ľuďmi sa nič nevyrieši a títo „bojovníci“ to veľmi dobre vedia. Niektorým politikom to možno prinesie neplatenú reklamu v médiách, ale ľudí to môže rozdeliť ešte viac a to, proti čomu tak „statočne“ bojujú nemusí byť vôbec oslabené, práve naopak. Politici po voľbách zalezú do parlamentných lavíc a zabudnú, ale zlé vzťahy, nevraživosť a nenávisť medzi ľudmi tam dole tu môže pretrvávať aj naďalej.

Slovenský voliči, ktorí stratili nádej a sú sklamaní z vývoja a z politiky na Slovensku si zaslúžia, aby ich zastupovali ľudia, ktorý dokážu svoj názor a protest vyjadriť pokojným a demokratickým spôsobom. Potrebujú vidieť svetlo na konci tunela, nádej, že spravodlivosť ešte neumrela, a že hlásenie sa k svojim koreňom a zdravé vlastenectvo budú považované za právo každého človeka a nebudú zamieňané s fašizmom, či nacizmom.

Takýto politici tu sú a uchádzajú sa o priazeň v najbližších voľbách. Nikto, žiadny volič nie je odkázaný na krajné riešenia, na krajnú pravicu, na družinu ľudí, ktorí si mýlia holokaust s pionierskym táborom.

Treba sa poobzerať po tých politických stranách, ktorých preferencie nie sú v dvojciferných číslach, ktorých predstavitelia sú, kto vie prečo niektorými médiami ignorovaní, či označovaní napríklad za odídencov, ale vo svojich programoch a so svojimi kandidátmi ponúkajú pokojnú, slušnú, čestnú, ale súčasne aj hrdú národnú politiku pri rešpektovaní práv iných.

Pretože nie veľké ústa a okázalé gestá, ale vlastná slušná a poctivá práca by mali byť tým, o čo sa budú voliči opierať a čo by malo rozhodovať o tom, komu zveria do rúk osud štátu a jej občanov.

 

p { margin-bottom: 0.25cm; line-height: 120%; }

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Zuzany Kepplovej

Ľudské práva podľa Roberta Fica

Šéf Smeru to už dáva na Vaského.

Píše Zuzana Szatmáry

Dva roky po vražde: My skoro spať musíme, bo sme skoro vstali

Pred zákonom si musíme byť rovní.


Už ste čítali?